Založit novou webovou stránku nebo e-shopChci nový web

Prof. Vladimír Kosil :   Z mých deníků

Prof. Kosil ve vzpomínkách prof. Hraška

První rektor Vysoké školy zemědělské v Praze ve vzpomínkách pedologa prof. Juraje Hraška



      Prof. Ing. Juraj Hraško, DrSc., akademik SAV

Vladimír Jurča požádal o pár vzpomínek na profesora Kosila svého spolužáka z vysokoškolských studií a po té i kolegu Prof. Ing. Juraje Hraška, DrSc. /*1931/ - jednoho ze zakladatelů půdoznaleckého výzkumu na Slovensku:

            Moje prvé stretnutie s prof. Vladimírom Kosilom bolo na zasadnutí pôdoznaleckej komisie vtedajšej Československej akadémie poľnohospodárskych vied (ČSAZV), členmi ktorej boli jednak akademici a členovia – korešpondenti a jednak všetci špičkoví pôdoznalci z radov profesorov a profesionálnych pôdoznalcov z výskumných ústavov. Členovia odboru rozhodli, že na zasadnutia budú prizývať ako hostí aj mladých, ktorí sa rozhodli zasvätiť svoj život výskumu pôdy, ktorý bol v tom čase jednostranne orientovaný na sledovanie pôdnych vlastností pri zavádzaní politicky presadzovanej Trávopoľnej sústavy, rozpracovanej sovietskym agronomom pôdoznalcom V. R. Wiľjamsom, ktorej sa venovali všetky výskumné ústavy rastlinnej výroby. A tieto prišli s tézou, že nauka o pôde je vlastne pomocnou subdisciplínou nauky o pestovaní poľnohospodárskych plodín a teda musí byť súčasťou ústavov rastlinnej výroby (v páťdesiatych rokoch minulého storočia sa totiž všetko muselo robiť podľa mocensky preferovaného sovietskeho vzoru). Členmi odboru boli aj starší pôdoznalci z ústavov a pofesori pedológie a bioklimatológie – akademik ČSAZV Václav Novák, Dr. Spirhazl, Dr. Kyntera (pôsobil na Slovensku ako prednosta ústavu), Ing. Janovský, Prof. Pelíšek a najmä na môj prvý dojem neprehliadnuteľný, originálny a plný trefného humoru prof. Vladimír Kosil DrSc., ktorý v tom čase bol rektorom Vysoké školy zemědělské v Praze Dejvicích.

            Pre mňa, ako dedinského chlapca z Novohradu na strednom Slovensku, ktorého ako gymnaziálneho študenta na gymnáziu v Lučenci a syna malého roľníka poznávanie pôdy, ktorá bola v mojej rodnej obci pre intenzívne poľnohospodárstvo málo vhodná a ťažko sa na nej hospodárilo, fascinovalo predsavzatie venovať sa štúdiu pôdoznalectva, v čom ma podporoval môj triedny profesor Dr. Zoltán Molnár, ktorý mi ochotne požičiaval knihy českých pôdoznalcov a odporučil mi snažiť sa získať štipendium na štúdium v ZSSR, kolíske pôdoznaleckej vedy, ideálne na vysokej škole, ktorej rektorom bol v minulosti aj zakladatel genetického pôdoznalectva V. V. Dokučajev. Vďaka mojej tvrdohlavosti a vytrvalosti sa mi to podarilo. Tu som stretol starších kolegov, teraz emeritného profesora Vladimíra Jurču, DrSc. a Ing. Jaromíra Damašku, CSc. (ktorý nás predčasne opustil),  ktorí od začiatku až doteraz boli, a Vladimír patrí stále (aj keď sa už ako dedkovia riedko vídame), medzi mojich úprimných priateľov.

            Predstavte si pocit mladého začiatočníka, keď sa na zasadnutí komisie akademie ocitol medzi osobnostmi ktoré poznal len z literatúry, a oni ho privítajú ako svojho kolegu, sú zvedaví na jeho názory a aj v prípade iného stanoviska rešpektujú názor mladíka ešte len začínajúceho tvorivý život. Na prvom zasadnutí som zdvorilo mlčal, lebo sa mi zdalo neslušné zasahovať často do polemických diskusií „korifejov“. Pri jednej z diskusií (o čom sa polemizovalo si už nepamätám) ma vyzval vtedajší predseda komisie prof. Kosil: „Ať nám k tomu řekne svůj názor taky Juraj.“ Celý červený som povedal a zdôvodnil svoj názor, ktorému sa na moje prekvapenie nikto nesmial a predseda prof. Kosil mi povedal: „Chci si po zasedání s tebou promluvit.“ Myslel som, že to bude koniec môjho pozývania na zasadanie komisie, preto som bol prekvapený slovami profesora: „hele kluku, přihlas se rychle do aspirantury, budu tvým školitelem“ – a  to bolo všetko. Tak som sa stal ašpirantom rektora Vysoké školy zemědělské a predsedu  pôdoznaleckej komisie ČSAZV.

            Povinnosťou ašpiranta bolo okrem iného absolvovať konzultácie u svojho školiteľa. Dohodli sme sa na termíne o 8 hod. ráno, preto som cestoval z Bratislavy do Prahy nočným rýchlikom. O pol ôsme som už bol v Dejviciach. Po zaklopaní na dvere mi otvoril profesor a povedal: „Omlouvám se, teď mám mimořádné zasedání kolegia rektora, bude to až odpoledne v jednu.“ Prišiel som o jednej, konalo sa zasadanie katedry a ja som poslušne čakal na ukončenie. Krátko pred 17 hod. vyšiel profesor Kosil a hovorí, že ak sa budeme ponáhľať, stihneme tramvaj do hospody U Tigra, kde bude ešte voľné miesto pri stole. Tak som sa prvýkrát zoznámil s atmosférou klasickej pražskej hospody a nefalšovaným čapovaným plzeňským pivom. Nebol som na pitie piva zvyklý a po vypití troch pollitrov som mal dosť. Profesor mi vyčítal slovami „ Jak to, že ti nechutná? Piješ teprve třetí a já jich urazil už šest!“ Oproti nám sedel jeden pán, ktorý okamžite reagoval: „Hele, rektore, nemáš se čím chlubit, já přišel po tobě a už piju desáté.“ Na moju otázku, kto je ten pán, som dostal od rektora Kosila odpoveď:„Já nevím, jenom, že je to nějakej řezník Pepa. Tady si všichni štamgasti tykají.“ Blížilo sa k desiatej hodine večer, začal som byť nervózny, lebo o pol dvanástej som mal spacák do Bratislavy, preto som si dovolil otázku, kedy vlastne budeme konzultovať. Nasledovala odpoveď: „Hele Juraji, buď jsi chytrej a žádnou konzultaci nepotřebuješ, nebo jseš blbej a žádná konzultace ti nepomůže. Teď spěchej na nádraží, aby ti to skutečně neujelo.“

            Predložil som dizertačnú prácu a jedným z oponentov bol akademik Novák. Bol známy ako zástanca rozhodujúceho vplyvu klímy a dokonca mikroklímy pri genéze pôd. V prípade regionálnych osobitostí černozemí, ktoré som v mojej dizertácií rozpracoval, vyslovil námietku s mojimi závermi a upozornil ma na jednostranný vplyv mikroklimatických podmienok. Ja som bol presvedčený o dôveryhodnosti mojich tvrdení, ale odmietnuť názor akademika, ktorého som si ako vedca i ako človeka nesmierne vážil, sa mi zdalo nevhodné a neslušné. Išiel som sa poradiť k môjmu školiteľovi, ako mám prijateľne formulovať nesúhlas s oponentom. Pamätám si doslova jeho radu: „Hele, blbče. Kdo se hájí, ty nebo Novák? Řekni, že mu děkuješ za upozornění a v příští práci že se mu budeš pozorně věnovat. Děda bude spokojenej, a ty s ním nemusíš souhlasit, až budeš mít titul v kapse.“ Touto radou mi prof. Kosil dal lekciu potreby diplomacie aj vo vedeckej práci – obhájiť svoje a neuraziť oponenta, ktorý má iný názor.

            Osud ma nešetril, lebo môj sen o asistentovi skúseného profesora a venovať sa vedeckej práci, ktorá ma v zrelom veku postaví na miesto mojich učiteľov, sa nenaplnil. Slovensko nemalo žiadnu katedru pôdoznalectva na čele ktorej by bol profesor, v Nitre viedol katedru prof. Bohumil Maláč z Brna, ja som dostal umiestenku na UKSUP v Bratislave na odbor pôdoznalectva a agrochémie, a keď sme spolu s českými kolegami (bez titulov Damaška, Jurča, Němeček) pod patronátom prof. Kosila začali pripravovať celoštátny prieskum poľnohospodárskych pôd, uvoľnil ma riaditeľ ústavu zo zamestnania, lebo to nebolo v pracovnej náplni ústavu. Československá akademie zemědělských věd, ktorá bola vládou ČSSR poverená zabezpečením prieskumu, ma v tejto situácii prijala do pracovného pomeru s úlohou prijať a odborne pripraviť potrebný počet odborných pracovníkov pre terénne i kartografické práce. Pretože som pracoval od začiatku aj na jeho metodickej príprave, podarilo sa mi presadiť, že na Slovensku boli zabezpečované tak terénne práce, ako aj ich metodické usmerňovanie na jednom pracovisku, čo v Čechách bolo rozdelené: samostatná Expediční skupina pro průzkum zemědělských půd a metodické vedenie z odboru půdoznalství Výzkumných ústavů rostlinné výroby v Praze - Ruzyni. Vznikol samostatný pôdoznalecký ústav, ja som bol menovaný za riaditeľa, prof. Kosil, akademik Novák, Dr. Kyntera boli členmi našej vedeckej rady a veľmi prispeli k vedeckému formovaniu ústavu. Umožnilo to zapojiť schopných a ambicióznych terénnych pracovníkov do vedeckej prípravy a postupne si vychovať kádre pre všetky odvetvia výskumu pôdy. Prehĺbila sa aj naša spolupráca s prof. Kosilom, ktorý miloval Slovensko, rád na Slovensko prichádzal a jeho návštevy mali čím ďalej tým viac nielen oficiálny, ale aj neformálny charakter. Umožnila to jeho mimoriadne priateľská povaha, ochota poradiť, nerobiť okolo seba gloriolu nedotknuteľnosti a mimoriadne trefný kosilovský humor, ktorý dokumentuje aj odpoveď na moju prosbu, keď nabitý nervozitou pred obhajobou mojej dizertácie na získanie vedeckej hodnosti doktora vied (DrSc.) som sa ho pýtal, ako dlho mám hovoriť pri uvádzaní mojej dizertácie pred komisiou, mi úplne chladnokrvne povedal: „Juraji, komisi nebudou zajímat tvoje plky, byť i geniální, ale to, co jim po ukončení nabídneš k jídlu a pití.“

            Bezprostrednosť podporená aj pohárikom modranského vína, jeho zmysel pre humor a to pri rešpektovaní jeho pozície, dôstojnosti i úcty k jeho osobnosti. Počas návštevy Bratislavy rád trávil večery v našej rodine, čoho svedectvom je aj jeden z jeho telegramov po návrate do Prahy (citujem): „Milý Juraji, jsem zpátky v Praze. Chci ti poděkovat za vzácné přijetí a ujistit tě a tvou paní, že tak dobře, jako včera u vás, jsem si moc dlouho neodpočinul.“

            Často sme jazdili po Slovensku, kde som sa snažil ukázať mu aj niektoré zaujímavosti. Zaviedol som ho aj na Slnečné jazerá v Senci (dobre známe aj v Čechách), ktoré vznikli po preniknutí podzemnej vody do priestoru po ťažbe štrku pre výstavbu ciest a bytov v Bratislave a okolí. Po chvíli, ako sa zasnene díval na vodnú hladinu, som ho oslovil: „je to krásne, že pán profesor“, mi celkom prozaicky odpovedal: „Víš Juraji, já to šacuju, jestli by se do toho jezera vměstnal ten chlast, co jsem za můj život vypil.“

            Rovnako vtipne reagoval, keď som ho bol u neho doma navštíviť po zlomení kľúčnej kosti. Na moju otázku ako sa to stalo, vtipne reagoval: „Víš, hochu, celkem malou chvíli jsem byl střizlivej a tehdy jsem uklouzl na koberci vedle postele.“

            Neviem doteraz, ako to vlastne s „tím chlastem“ u neho bolo, ale zodpovedne vyhlasujem, že som nikdy nevidel profesora Kosila opitého. Pre mňa je nezabudnuteľný aj preto, že vo všetkom poznal mieru.

                                                                                                                 Juraj Hraško

Bratislava, 16. 10. 2018

 

  • © Veškerý textový i multimediální obsah na těchto webových stránkách podléhá autorským právům. Kopírování, reprodukce a šíření tohoto obsahu či jeho částí jakýmkoli způsobem bez vědomí a svolení administrátora webu je zakázáno. Citace krátkých výňatků pro referenční účely je povolena, jestliže je doprovázena uvedením zdroje (v případě webových stránek klikatelným odkazem). Sdílení a šíření hyperlinku (odkazu) NENÍ porušením těchto práv.
TOPlist